na Blog.cz

Táto rasa existuje už niekoľko stoviek rokov, dokonca sa uvádza, že v trinástom storočí sa rady zdržiavali okolo kláštorov. Ako som už spomínala, dlhosrstým mačkám na sibíri nebolo venovanej veľa pozornosti. Ich seriózny chov vedúci k štandarizácii typu sa začal až v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Do Ameriky sa dostali v roku 1990 vďaka Elizabeth Terrellovej, vďaka čomu sa Rusi začali obávať, že ich mačky vyvážané na západ nie sú vždy najlepšie. Preto sa vo svete môžu vyvíjať dva druhy sibírskych mačiek. Dodnes ich uznalo mnoho klubov - z najznámejších TICA a FIFé.

Sibírky patria medzi najväčšie mačky sveta - ešte aby nie, ich mohutné zavalité telo bolo podmienené drsným ruským podnebím. Majú hrubý hustý kožuch s polodlhou srsťou a labky sú opatrené poriadnym zhlukom štetín. Majú taktiež výrazne osrstený golier a chvost.

5 - 9 kg

Tu platí to isté, čo pri mainských - sibírky sú nežní obri. Obľubujú spoločnosť ľudí a dokonca aj zvierat. Sú milé, tiché, pokojné a prítulné. Samozrejme, štandardy treba brať s rezervou, ale vo všeobecnosti sú sibírky obri so zlatým srdcom.

Ako iné prírodné plemená, aj sibírky sa najlepšie cítia v prirodzenom prostredí. Budú určite potrebovať výbeh a veľa vyvýšených miest na skákanie a škrabanie. Výhodou tohto plemena je, že sa u neho nevyskytujú genetické choroby. Keďže má však dlhú srsť, je potrebné ju pravidelne česať, na jar a jeseň dokonca až denne.

U sibírskych mačiek sa našlo menej alergénu FelD1, než u iných mačiek. Síce to neznamená, že tieto mačky alergikovi nebudú spôsovať ŽIADNE alergické reakcie, to riziko je predsa len menšie.

Mačky u starkej sa vyskytovali ešte v období, keď sa môj vek počítal v mínusových hodnotách. Čo je zvláštne, vždy boli ryšavé, alebo aj viacfarebné - ale vždy tam bola ryšavá farba (takéto mačky tam však dlho nepobudli). Žeby to bolo zakliatie? V období do mojich +- piatich rokov si na tamojšie mačky veľmi nespomínam.

Avšak po krátkom čase tam zavítala istá, ako inak, ryšavá mačka. Pomenovala som ju Maňa (oh, tá originalita) a práve ona bola ,,zakľadateľkou" dnešného ryšavého klanu. Zhruba v roku 2005 sa Mani narodili mačiatka (jedny z mnohých). Medzi nimi bol však aj Kocúr, ktorý žije dodnes. Spolu s Kocúrom sa narodil aj Šakal, ktorý bol ale veľmi plachý. Bol čierny s ryšavými škvrnami a krásnymi zelenými očami, ale v porovnaní s Kocúrom bol veľmi malý a po čase zmizol. Aj tak som ho mala rada... Kocúr ako jediný prežil a spolu s Maňou vytvárali perfektnú ryšavú dvojku. Ich verným súputníkom bola taktiež čierna anglická kokeršpanielka Džana, s ktorou sa znášali veľmi dobre (Džana zomrela v r. 2007, zlyhali jej obličky).

Mikročip je malé elektronické zariadenie s jedinečným číselným kódom, ktoré sa zavádza pod kožu najčastejšie vľavo na krku. Čip sa vpichuje pomocou hrubšej dutej ihly priamo pod kožu mačky, zvyčajne na ľavý krk. Nie je to nič bolestivého. Číselný kód daného čipu je uvedený na internete v centrálnom registri spoločenských zvierat na internete na stránke www.kvlsr.sk. Pomocou špeciálnej čítačky sa dá kód prečítať a tak sa dá u stratenej mačky vždy zistiť jej majiteľ (čítačky čoskoro bude mať každá veterinárna stanica aj útulky).

Od 1.11.2011 je povinné označiť psa, mačku a fretku elektronickým čipom a to aj v tom prípade, ak sa nepremiestňujú do zahraničia. Čipovanie obíde len tetované zvieratá, u ktorých je dokázateľné, že boli tetované pred 3.7.2011. Ostatné zvieratá musia byť začipované do 30.9.2013. Prechodné obdobie však neplatí pre mačky, ktoré menia majiteľa - t.j. mačky predané, darované či adoptované. Takéto mačky musia byť označené mikročipom už teraz, vždy pred presunom.

Pri čipovaní nie je povinnosť vystaviť si Petpas, ten je dôležitý (spolu s čipom) len keď sa rozhodnete vycestovať za hranice našej republiky. Číselný kód mikročipu, ktorým je mačka označená, sa v tom prípade nalepí do očkovacieho preukazu zvieraťa.