Lady Jane | Bojko & Kocúr | Mačky obecne

Pozn. jún 2014: Od začiatku fungovania tohto blogu sa toho veľa zmenilo. Momentálne sem nepridávam nič užitočné z oblasti starostlivosti o mačky, skôr je to tu pre mňa priestor pridať pár fotiek a dať vedieť, ako sa nám darí. Za aspoň trochu zaujímavé to môžu považovať jedine verní návštevníci, ktorí tu moje články čítajú už pekných pár rokov. Chcem sa im za to poďakovať. Dúfam, že tu však ostatní nájdu to, čo potrebujú - všetko o úžasných stvoreniach, na ktoré je tento blog zameraný. Som vďačná za fakt, že toto miesto má stále svojich návštevníkov aj napriek tomu, že sa tu nové rozumné príspevky neobjavujú. Ďakujem ♥

Duben 2013

Spoveď mačacieho fanatika

29. dubna 2013 v 21:13 | Denisa |  Všetko o Lady
Dúfam, že sa mi tiež zdôveríte s nejakým priznaním, ktoré súvisí s vaším vzťahom k zvieratám. Predsa len, nechcem tu byť len jediná taká divná... :D
So svojou mačkou sa rozprávam krajšie, než s ktorýmkoľvek človekom... Nech mám akokoľvek zlú náladu, na Lady budem vždy milá.

No dobre, písaním tejto časti sa hanbím ako pes, ale je to niečo, čo tu iste patrí... Do relatívne vysokého veku som bola posadnutá mačkami. Aj teraz som, ale samozrejme v inom slovazmysle, ako vtedy. Strkala som si šály do nohavíc, aby som mala chvost. Doma som chodila skoro výlučne po štvornožky, z čoho ma vždy boleli kolená a prsty na rukách. Keď bola zima a sneh, mohla som sa v chôdzi po štyroch realizovať aj u starkej na záhrade. Keď som bola sama, strčila som hlavu do pohára a skúšala piť ako mačka. Zbožňovala som liezť na stromy, sadnúť si tam a ,,laby" spustiť dolu ako leopard. Už som ochutnala rôzne mačacie granule. Moje odpovede na maminine otázky bolo často len mňaukanie. Dokonca som si založila vlastný slovník ,,Naučte sa mačaciu reč", ktorý sa mi, dúfam, (ne)podarí nájsť. Raz o tejto neúspešnej publikácii rozprávala sestra kamarátom len tak medzi rečou, veď ona to nepovažovala za takú divnú vec, no oni z toho mali takú srandu, že sestra počula málokoho sa tak smiať ako práve ich :D A potom jej jeden z nich vravieval ,,Pozdrav sestru a odkáž jej 'miau meu mau'!" Keby som sa to vtedy dozvedela, asi by ma to ranilo, ale teraz sa nad tým smejem :D Jasné, do určitého veku by to bolo normálne, no ja som toto robila ešte ako deväť, desaťročná... Asi bola vhodná pomoc psychológa, no našťastie som z toho vyrástla.

Z jednej konverzácie s touto stvorou, ktorá asi nepotrebuje komentár:
,,Ja mám taký skvelý pocit, keď vlepím Lady takú fajnú pusu, ktorá sadne... a ona sa na mňa pozrie... Je to také uspokojenie, vieš, že som v živote niečo dosiahla."

Na to, že náš byt je jedna veľká kopa chlpov, sme si zvykli, ale to, že nachádzam Ladyne chlpy aj v školskej jedálni (teda dúfam že to bol Ladyn chlp, hneď som analyzovala, z ktorej časti jej tela pochádza), som nečakala. Dokonca mi raz kamarátka povedala, že našla Ladyn chlp na koberci v ich dome. Aha.

Čím viac mačiek je okolo mňa, tým lepšie. Môj nesplniteľný sen je mať veľkú manželskú posteľ pre seba a ... minimálne päť mačiek.

Som trochu posadnutá rôznymi vecmi s mačacou tématikou. Všetko od oblečenia až po perá, ak je na tom mačka, šanca, že si danú vec kúpim, sa hneď zvýši.

Keď uvidím na lavičke spať bezdomovca, ani ma nehne. No keď uvidím túlavú mačku, idem si nohy dolámať, aby som šla domov jej zobrať niečo pod zub. K tomu sa spája ďalšia vec, občas sa u mňa v taške nájdu rôzne kapsičky pre mačky. Len tak, keby náhodou...

Keď som s Lady von, baví ma sledovať ľudí, ako ju pozorujú a domýšľať si, čo asi hovoria.

Už som si skúšala ,,brúsiť" nehty na sisale.

Dobre, to by aj stačilo, myslím, že aj vy toho máte dosť :D

Lady: Jarná prechádzka tak, ako sa patrí

20. dubna 2013 v 19:12 | Denisa |  Fotky
Štvrtkové popoludnie sme strávili na mieste, ktoré som si poslednú dobu mimoriadne obľúbila a preto som tam chcela zobrať aj Lady. Tento článok možno nebude až tak o fotkách, pretože vzhľadom k prostrediu mohli byť omnoho lepšie, tak dúfam, že to vykompenzujem textom.

Tak už aj Kocúr...

14. dubna 2013 v 9:16 | Denisa |  B & K - Hovorím
S písaním tohto článku sa zároveň mierne topím v slzách, preto prípadné chyby a nezmyselné vety ospravedlňte, ale nutne sa potrebujem vypísať...

O pár mesiacov to bude už skoro rok, čo som Bojka videla naposledy. Ako som viackrát písala, je málo pravdepodobné, že by ešte žil. A to som vtedy ešte nevedela, že podobný osud postihne aj Kocúra... Nebudem tu písať tajomne a skrývať sa za citátmi a ďalšími blbosťami, napíšem to narovinu. Kocúr, moje milované kocúrisko, je preč. Navždy. Skončil pod kolesami auta. Zhruba pred týždňom. Ja som sa to dozvedela len predvčerom, pretože sa riešili úplne iné veci a nechceli mi ešte viac skaziť náladu. Moja reakcia, ako sa na správnu citlivku patrí, bola jasná - potoky sĺz, možno že až veľtok. Musím sa priznať, že Bojkovo zmiznutie ma vzalo omnoho menej, nie preto, že by som ho nemala rada alebo mi to bolo jedno, skrátka som si nebola istá, či je skutočne preč. Tak si teraz poplačem za nimi obomi...

Viete, čo je však na tom najhoršie? Mám výčitky svedomia. Fakt ich mám. Je mi z toho samej zle, čo som urobila, ale patrí to k tomu,... tak sa priznám... V nedeľu, presne pred týždňom, som šla pešo k starkej. Predsa len som tam nebola dlho, tak som sa zásobila rôznymi konzervami a podobne. Poniže starkinho domu, bližšie k začiatku dediny, kade som prechádzala, som pri chodníku uvidela ryšavú mačku a pomyslela som si, že ju, úbožiatko, pravdepodobne zrazilo auto. Teraz si ako naschvál nespomeniem, ako presne vyzerala, či dýchala a podobne. A keď na to začnem myslieť, just mi moje myšlienky budú vsugerovávať, že to Kocúr skutočne bol (a tým pádom aby som mala dôvod nenávidieť sa kvôli tomuto ešte viac). Samozrejme som pri prechádzaní cez cestu zámerne trochu vybočila a spomalila, aby som si ho pozrela. Ak si dobre pamätám, mačka nemala žiadne rany, možno sa však skrývali na druhej strane, ktorú som nevidela, prípadne vnútri tela. Keď som prišla ku starkej, Kocúr tam už nebol, čo mi nebolo až také divné, je to proste tulák. Ale prečo mi, krucinál, ani len na sekundu nenapadlo zamyslieť sa nad tým, či tá mačka pri chodníku nie je Kocúr?! Keby som šla cestou nazad po tom istom chodníku, tak sa snáď ešte pristavím, možno by mi Kocúrova tvár udrela do očí... Mohla som niečo urobiť! Možno ešte nebolo neskoro! Prinajhoršom sme ho mohli aspoň pekne pochovať... Bože, keď si to spätne predstavím, tak ja som vlastne zabila vlastnú mačku... Prečo?! Prečo som taká arogantná, nedomýšľavá, nevšímavá kača?! Čo sa mi v tej chvíli zdalo? Hnusím sa sama sebe. Ako sestra vravela, tak zhruba o dva dni ho našiel bratranec. Ešte sa ho na to určite spýtam, ale neviem, či to presne chcem vedieť, pretože mi bolo povedané, že Kocúra našiel tiež poniže domu.

Cítim sa, ako keby zmizla ďalšia časť môjho detstva. Mám fotky Kocúra z roku 2005 ešte aj s našou kokeršpanielkou Džanou, ktorá umrela o rok neskôr. A za ten čas bol Kocúr veľkou súčasťou starkinho dvora. Mal perfektnú povahu. Možno bol až príliš maznavý a vtieravý, ale bol skvelý. Síce mal nekonečné možnosti, ako odtiaľ ujsť (urobil to na niekoľko týždňov iba raz, no vrátil sa), proste sa rozhodol, že tam ostane. Za tých osem rokov som ku starkej chodila každú sobotu predovšetkým kvôli nemu, prežil so mnou moje viaceré obdobia a vždy tam so mnou bol, môj ryšavý pradúci spoločník...

Viete, čo ma na tom ešte štve? Prežil osem rokov jedenia pokazených jogurtov, kostí z kurčata, mlieka s pečivom a polievok. Prežil stavanie bunkrov v sene a pelieškov z debničiek. Vydržal tie kruté zimy v drevárni, kde nebolo o nič teplejšie než vonku. Behával kade-tade po daždi, vo vetre, nech by aj fúriky padali. Dokázal sa spriateliť s Maronom. Kliešte, ktoré sme mu vybrali, sa ani nedali spočítať. A potom príde auto, zle načasované prebehnutie a je po všetkom.

Áno, vzhľadom k tomu, čo všetko Kocúr prežil, sa na obyčajnú dedinskú mačku dožil viac než slušne (takisto aj Bojko). A je jasné, že to bola len otázka času, kedy sa mu na ceste nepošťastí. A tomu sme už zabrániť nemohli. Ach, kto vie, koľko by sa Kocúr ešte dožil... No nič, nakoniec to teda prišlo. Cítim sa hrozne a ešte si pár nocí porevem.

Na týchto dvoch ľúbezných incestných ryšavcov nikdy nezabudnem. Nikdy.


A čo teraz? Chcem urobiť nejakú koláž ich fotiek, dať to vytlačiť, nejako dobre obaliť/zarámovať, urobiť kríž (prípadne o to niekoho požiadať) a pekne to všetko dať vedľa Džaninho hrobu. Tak.

Už som počula návrhy, že to tam bude chcieť novú mačku. Samozrejme by som to brala, no tu sa zas ukazuje jedinečná povaha Bojka a Kocúra. Oni sa proste sami rozhodli, že tam ostanú. Nech šli akokoľvek ďaleko, vždy sa vrátili. A to som ich vídala maximálne raz do týždňa, posledný rok aj menej. Držalo ich tam čosi iné. Preto si tam nechcem zaobstarávať novú mačku, skrátka nemám istotu, že tam ostane, aj keby som sa jej venovala každý deň. Tak či tak, mačky majú u starkej dôležité postavenie, veď kto iný tam bude chytať myši?! Vždy tam boli nejaké mačky. Takže ak sa tam nejaká prikmotrí, brániť sa nebudem. Teraz však nechcem predbiehať. Ako ale hovorím skoro na všetko - uvidíme...

Lady: Zabudnutý mix #2

6. dubna 2013 v 14:06 | Denisa |  Fotky
Poslednú dobu akosi nemám nejaké nové Ladyne fotky, no keďže som sa zas pohrabala v rôznych súboroch aj u sestry v notebooku, objavila som ďalšie fotky, ktoré by sa sem patrilo pridať :)
Podporte tento blog | Otázky | Email: Dendomaciatko@zoznam.sk | Design a grafika: © Dendomačiatko
Zákaz kopírovania článkov, fotiek a grafiky © 2010 - 2012

Obľúbené blogy:

Weby o mačkách, ktoré navštevujem:

Chovateľské potreby:

Obľúbené chovateľské stanice: