20. dubna 2013 v 19:12 | Denisa
|
Štvrtkové popoludnie sme strávili na mieste, ktoré som si poslednú dobu mimoriadne obľúbila a preto som tam chcela zobrať aj Lady. Tento článok možno nebude až tak o fotkách, pretože vzhľadom k prostrediu mohli byť omnoho lepšie, tak dúfam, že to vykompenzujem textom.
Miesto, kde sme sa vybrali, je vojenský cintorín s pamätníkom padlých vojakov. Práve tu sa koncom druhej svetovej vojny odohrávali jedny z najťažších bojov na území Československa. Viem, znie to divne ako cieľ našej prechádzky, no tento areál je veľmi veľký a ľudia jeho okolie vyhľadávajú na oddych a prechádzanie, keďže je tam božský kľud a nádherný výhľad - z jednej strany na hory, z druhej máte celé mesto ako na dlani.
Odtiaľto to nie je až tak ďaleko, problém je však v tom, že je to dosť strmé, predsa len je to na kopci. A ešte k tomu si prirátajte dobrých päť kíl narvaných v taške, ktoré musíte vláčiť. Preto som si každých pár metrov robila kratučké prestávky. No na moje prekvapenie Lady zvládla ísť časť cesty po vlastných. Cestička, po ktorej sme šli, vedie cez les a síce je jasne vidno, že tade chodia autá a istotne aj ľudia, nemali sme šťastie ani na jedno z toho, takže Lady za mnou spokojne šla ako pes. Skúšala som to s vodítkom, čo je istotne bezpečnejšie, ale na Lady to skrátka nefunguje. Ak je na vodítku, znamená to, že ona sama rozhoduje, kde chce ísť, čo nie je vždy najlepšia voľba. Tým, že som vpredu ja a ona je na mňa veľmi naviazaná, nemá ani čas myslieť na to, kde inde by mohla ísť, zaujíma sa len o to, aby bola čo najbližšie pri mne. Boli sme raz von s maminou, ktorá ju mala na vodítku a keď som ju volala, robila to isté, ako keby vodítko ani nemala. No keď som sama, pre mňa to je praktickejšie a efektívnejšie takto. Ešte ma pobavilo, aká je Lady čistotná a ako elegantne sa vyhýbala miestam, kde ešte (špinavá) zem nezaschla.

Cestu sme zvládli celkom hravo a hneď ako sme prešli posledný strom v lese, už sa nám naskytol krásny výhľad na hory. Milujem tú začínajúcu jar práve pre toto - na horách je sneh a tu si užívame skvelé počasie. Viete, len poslednú dobu som si začala uvedomovať, aké mám šťastie, že som sa narodila tu. Myslím tú prírodu a atmosféru, ktorú vytvára. Vždy, keď som preč a nie sú tam hory, pomyslím si ,,Wow, nížina, rozľahlá plocha, tvoj obzor nezastavujú nejaké hory!" - no nie je to ono...
Táto fotka ma vždy pobaví :D ,,Pomóc, naháňa ma Kriváň!"
Nepáči sa mi, že na týchto fotkách vyzerá Lady tučne. Priznávam, nie je ideál, túčik (ako ho rada nazývam) medzi stehnami má. Dajme tomu že je to tým, že v zime len sedela na zadku... Ale tým, že vonku tlačí zadok čo najnižšie (rada to volám ,,nízky podvozok") a hlavu vystiera hore ako surikata, vyzerá ešte tučnejšie. Taktiež jej z neznámeho dôvodu začalo rásť príliš veľa srsti pri predných labkách, čo vyzerá tiež trochu komicky... Inak, všimli ste si, ako sa na tejto fotke Lady mračí? A že mačky nemajú mimiku...
Z lúky sme sa pomaly premiestňovali bližšie k celému areálu, ktorý je celkom pekne ohraničený. No hádajte, čo sa Lady najviac páčilo...
Viem, viem, je to dehonestujúce vodiť mačku na pamätník... No tým, že to tam Lady na pár minút obehla, istotne narobila menej škôd v porovnaní s tým, keď tam niekto chodí venčiť psy, pubertiaci tam po večeroch pijú, fajčia a nechávajú špaky, deti sa tam hrajú naháňačky, škriekajú a pod.
Potom som ju dala do tašky a prešli sme cez areál, aby sme sa dostali k ďalšej rozľahlej lúke a lesom,...
...kde je nádherný výhľad na mesto.
Ale tým ešte neskončila naša prechádzka. Cestou nazad ma Lady prekvapila. Minimálne tri štvrtiny cesty šla po vlastných. Síce to bolo dole kopcom, čo Lady preferuje rovnako ako ja, tak ju to stálo nejaké to úsilie a prešla sa teda dosť. Plus k tomu prirátajte časť cesty tam a samozrejme aj chodenie po lúkach na mieste. O to viac ma prekvapilo, že odmietala ísť do tašky, keď som jej ju viackrát ponúkala. Keby bolo podľa nej, tak cestou by sa rada zastavila na rôznych miestach a skúmala to tam, no na ňu funguje to, že nesmiem zastavovať. Musím ísť vpred a rozprávať sa s ňou, týmto spôsobom šla pekne celú cestu. Keď som spomalila, už začala vymýšľať a loziť tam, kde sa jej uráčilo. Ako keby mi povedala ,,Fajn, takže ma čakáš, môžem ísť kde chcem a neujdeš mi."

Šli sme kúsok popri záhradkách a stretli sme tam túto krásnu micu. Lady šla bližšie k plotu, aby si na ňu mohla zaprskať a chúďa mica nevedela, čo robiť. Pre istotu som po pár sekundách dala Lady späť do tašky a pokračovali sme v ceste.
Keď sme prišli, Lady bola mŕtva :D Mamina sa ma pýtala ,,Deni, čo si s ňou robila? Veď tá urobí dva kroky a ľahne si..."
A na záver mám ešte jednu fotku, ktorá s týmto príliš nesúvisí, ale chcem ju tu mať. Je z našej kratulinkej prechádzky aj s maminou. Šli sme na miesto, kde sme boli ešte v
zime. Boli sme tam asi pred dvomi týždňami a len na pár minút, nič zaujímavé...
Mimochodom, blog mal práve vo štvrtok tretie narodeniny! Ten čas veru letí...
Pořád mě udivuje, jak Lady cupitá za tebou. Možná by mě to nemělo tolik překvapovat, když za mnou běhají morčata. Ta kočka vypadá oproti Lady jako ubožátko malinké.
Věřím ti (a ve skrytu duše závidím), že jsi ráda za to, kde jsi se narodila. Nejvíce se mi líbí první, čtvrtá, desátá a třináctá (ta má skvělou "atmošku") fotka. A pak je ještě skvělá ta s tím "ubožátkem".
PS: Opožděně přeji všechno nejlepší k blogovému výročí! Tvůj blog je jen o necelý měsíc mladší jak můj.