Už v predošlom článku som začala písať a objasňovať všetko o tom, čo sa stalo posledný aprílový deň, no nakoniec som tú časť zmazala, i keď mi bolo jasné, že bez toho dobre nepochopíte moje rozhodnutie, čo sa aj stalo. Ale nechcela som si to znova pripomínať a čítať komentáre typu ,,keby bolo keby"... Nie, žiadne ,,keby" sa nekonalo, tak vás chcem poprosiť, aby ste mi to nepísali. Nadávajte mi koľko chcete, ja si dobre uvedomujem, že to bola len a len moja chyba a mohlo sa stať čokoľvek, no dopadlo to takto a ja sa z toho môžem len a len poučiť. A koniec koncov, aj v prípade Kocúra som bola úprimná...

V ten deň sme sa s Lady vybrali vonku. Klasika, normálna prechádzka a síce bolo dosť teplo, Lady poslúchala a chodila za mnou jedna radosť. Keď sme prišli na miesto, tak Lady už vôbec nechcela ísť ďalej, ale neutekala, iba sedela na mieste, mňaukala, po minúte volania prešla pár metrov a situácia sa opakovala. Nechala som to tak a išli sme naspäť domov. A práve vtedy sa to stalo. Netrvalo by dlho a boli by sme skoro doma. Tak sme na chvíľku zastali, položila som prepravku na zem a chcela si niečo odfotiť. Nevšimla som si však, že do vnútra prepravky zasahovala rúčka, remienok, držiak, neviem ako to správne nazvať. A keďže Lady po tom, čo som položila prepravku, do nej nechcela ísť, tak som to ani neriešila. Potom tam však išla a cez tú rúčku sa prevliekla a nešťastne sa do nej ,,zamotala". V tej chvíli som už vedela, že je zle, pretože sa cítila ohrozená, zraniteľná a všetko to podporoval ešte fakt, že je vonku, v inom prostredí...

Snažila som sa ju jemne odtiaľ dostať, no Lady reagovala po svojom. Začala vrčať a prskať, čo už samé o sebe bolo varovným signálom, no sama by sa odtiaľ nedostala. Lepšie povedané, odtiaľ by sa ani dostať nechcela. Kľudne by som ju nechala už tam, ale tým pádom sa prepravka nedala zavrieť. Nakoniec sa mi ju odtiaľ podarilo vybrať, až skôr vyrvať, no v mojich rukách sa začala správať nepríčetne. Mňaukala tým najhorším a najhlasnejším spôsobom, akým len mohla, pevne mi omotala ruky pazúrami a nechcela pustiť. Vrčala, syčala, škrabala, hrýzla, ja som bola na smrť vydesená, lebo takú som ju ešte nezažila, tuším som aj kričala. Už som ju skoro dala do tašky, no zrazu sa stalo to, čo som dúfala, že sa nikdy nestane...