Tak sa teda konečne hlásim :) Síce som už dávno doma... Do Viedne sme prileteli o jedenástej večer a domov som sa dostala minulý pondelok (12.8.) o štvrtej ráno. Tri týždne v Anglicku zhodnotím jedným slovom - paráda (ak to chcete vidieť zhodnotené na tisíce slov, prečítajte si tento článok). Po mojom príchode som ale týždeň musela ostať doma, lebo som si priniesla nielen kopec zážitkov, ale aj chorobu.
Včera som ale konečne mohla opustiť tieto štyri steny a vybrať sa ku starkej. Alfíka a Lojziho som nevidela presne mesiac, preto bol pre mňa veľký šok, keď som ich zazrela. Áno, čakala som, že sa zmenia a vyrastú, no bola som aj tak veľmi prekvapená. Asi najviac ma šokoval Alfi. Z toho malého čierneho potkaníčata je zrazu jeden nádherný pubertiak. Úplne sa vytiahol - je štíhly, jeho mačiatkovskú pápernatú srsť nahradil krásny lesklý kožúšok a má výrazné zelené oči. Nemôžem sa naňho vynadívať, je nádherný. Samozrejme aj Lojzi. Obaja chlapci rastú do krásy. Ale všimla som si trochu aj povahové zmeny. Alfi, ktorý sa mi najprv zdal byť utláčaný a nepriebojný, je zrazu odvážny pubertiak a nič mu nerobí problém. Niekedy je to však už moc a neuvedomuje si, že jeho pazúry dokážu spôsobiť nemilé veci, preto sa mu snažím ukázať, kedy dosť. Lojzi sa naopak správa veľmi kľudne, najradšej by mi celý deň sedel na kolenách a nechal sa maznať. Niekedy to radi robia naraz, no o pár mesiacov sa obaja na moje nohy pravdepodobne už nezmestia...
Je mi ľúto, že som zmeškala mesiac ich života, no myslím, že to najhlavnejšie po ich príchode sa už udialo a vyriešilo. Počas mojej neprítomnosti o nich bolo dobre postarané a zas si s nimi môžem užívať spoločné chvíle :) Teraz sa pripravte na fotky a sami posúďte tú zmenu...
