Lady Jane | Bojko & Kocúr | Mačky obecne

Pozn. jún 2014: Od začiatku fungovania tohto blogu sa toho veľa zmenilo. Momentálne sem nepridávam nič užitočné z oblasti starostlivosti o mačky, skôr je to tu pre mňa priestor pridať pár fotiek a dať vedieť, ako sa nám darí. Za aspoň trochu zaujímavé to môžu považovať jedine verní návštevníci, ktorí tu moje články čítajú už pekných pár rokov. Chcem sa im za to poďakovať. Dúfam, že tu však ostatní nájdu to, čo potrebujú - všetko o úžasných stvoreniach, na ktoré je tento blog zameraný. Som vďačná za fakt, že toto miesto má stále svojich návštevníkov aj napriek tomu, že sa tu nové rozumné príspevky neobjavujú. Ďakujem ♥

B & K - Hovorím

Tak už aj Kocúr...

14. dubna 2013 v 9:16 | Denisa
S písaním tohto článku sa zároveň mierne topím v slzách, preto prípadné chyby a nezmyselné vety ospravedlňte, ale nutne sa potrebujem vypísať...

O pár mesiacov to bude už skoro rok, čo som Bojka videla naposledy. Ako som viackrát písala, je málo pravdepodobné, že by ešte žil. A to som vtedy ešte nevedela, že podobný osud postihne aj Kocúra... Nebudem tu písať tajomne a skrývať sa za citátmi a ďalšími blbosťami, napíšem to narovinu. Kocúr, moje milované kocúrisko, je preč. Navždy. Skončil pod kolesami auta. Zhruba pred týždňom. Ja som sa to dozvedela len predvčerom, pretože sa riešili úplne iné veci a nechceli mi ešte viac skaziť náladu. Moja reakcia, ako sa na správnu citlivku patrí, bola jasná - potoky sĺz, možno že až veľtok. Musím sa priznať, že Bojkovo zmiznutie ma vzalo omnoho menej, nie preto, že by som ho nemala rada alebo mi to bolo jedno, skrátka som si nebola istá, či je skutočne preč. Tak si teraz poplačem za nimi obomi...

Viete, čo je však na tom najhoršie? Mám výčitky svedomia. Fakt ich mám. Je mi z toho samej zle, čo som urobila, ale patrí to k tomu,... tak sa priznám... V nedeľu, presne pred týždňom, som šla pešo k starkej. Predsa len som tam nebola dlho, tak som sa zásobila rôznymi konzervami a podobne. Poniže starkinho domu, bližšie k začiatku dediny, kade som prechádzala, som pri chodníku uvidela ryšavú mačku a pomyslela som si, že ju, úbožiatko, pravdepodobne zrazilo auto. Teraz si ako naschvál nespomeniem, ako presne vyzerala, či dýchala a podobne. A keď na to začnem myslieť, just mi moje myšlienky budú vsugerovávať, že to Kocúr skutočne bol (a tým pádom aby som mala dôvod nenávidieť sa kvôli tomuto ešte viac). Samozrejme som pri prechádzaní cez cestu zámerne trochu vybočila a spomalila, aby som si ho pozrela. Ak si dobre pamätám, mačka nemala žiadne rany, možno sa však skrývali na druhej strane, ktorú som nevidela, prípadne vnútri tela. Keď som prišla ku starkej, Kocúr tam už nebol, čo mi nebolo až také divné, je to proste tulák. Ale prečo mi, krucinál, ani len na sekundu nenapadlo zamyslieť sa nad tým, či tá mačka pri chodníku nie je Kocúr?! Keby som šla cestou nazad po tom istom chodníku, tak sa snáď ešte pristavím, možno by mi Kocúrova tvár udrela do očí... Mohla som niečo urobiť! Možno ešte nebolo neskoro! Prinajhoršom sme ho mohli aspoň pekne pochovať... Bože, keď si to spätne predstavím, tak ja som vlastne zabila vlastnú mačku... Prečo?! Prečo som taká arogantná, nedomýšľavá, nevšímavá kača?! Čo sa mi v tej chvíli zdalo? Hnusím sa sama sebe. Ako sestra vravela, tak zhruba o dva dni ho našiel bratranec. Ešte sa ho na to určite spýtam, ale neviem, či to presne chcem vedieť, pretože mi bolo povedané, že Kocúra našiel tiež poniže domu.

Cítim sa, ako keby zmizla ďalšia časť môjho detstva. Mám fotky Kocúra z roku 2005 ešte aj s našou kokeršpanielkou Džanou, ktorá umrela o rok neskôr. A za ten čas bol Kocúr veľkou súčasťou starkinho dvora. Mal perfektnú povahu. Možno bol až príliš maznavý a vtieravý, ale bol skvelý. Síce mal nekonečné možnosti, ako odtiaľ ujsť (urobil to na niekoľko týždňov iba raz, no vrátil sa), proste sa rozhodol, že tam ostane. Za tých osem rokov som ku starkej chodila každú sobotu predovšetkým kvôli nemu, prežil so mnou moje viaceré obdobia a vždy tam so mnou bol, môj ryšavý pradúci spoločník...

Viete, čo ma na tom ešte štve? Prežil osem rokov jedenia pokazených jogurtov, kostí z kurčata, mlieka s pečivom a polievok. Prežil stavanie bunkrov v sene a pelieškov z debničiek. Vydržal tie kruté zimy v drevárni, kde nebolo o nič teplejšie než vonku. Behával kade-tade po daždi, vo vetre, nech by aj fúriky padali. Dokázal sa spriateliť s Maronom. Kliešte, ktoré sme mu vybrali, sa ani nedali spočítať. A potom príde auto, zle načasované prebehnutie a je po všetkom.

Áno, vzhľadom k tomu, čo všetko Kocúr prežil, sa na obyčajnú dedinskú mačku dožil viac než slušne (takisto aj Bojko). A je jasné, že to bola len otázka času, kedy sa mu na ceste nepošťastí. A tomu sme už zabrániť nemohli. Ach, kto vie, koľko by sa Kocúr ešte dožil... No nič, nakoniec to teda prišlo. Cítim sa hrozne a ešte si pár nocí porevem.

Na týchto dvoch ľúbezných incestných ryšavcov nikdy nezabudnem. Nikdy.


A čo teraz? Chcem urobiť nejakú koláž ich fotiek, dať to vytlačiť, nejako dobre obaliť/zarámovať, urobiť kríž (prípadne o to niekoho požiadať) a pekne to všetko dať vedľa Džaninho hrobu. Tak.

Už som počula návrhy, že to tam bude chcieť novú mačku. Samozrejme by som to brala, no tu sa zas ukazuje jedinečná povaha Bojka a Kocúra. Oni sa proste sami rozhodli, že tam ostanú. Nech šli akokoľvek ďaleko, vždy sa vrátili. A to som ich vídala maximálne raz do týždňa, posledný rok aj menej. Držalo ich tam čosi iné. Preto si tam nechcem zaobstarávať novú mačku, skrátka nemám istotu, že tam ostane, aj keby som sa jej venovala každý deň. Tak či tak, mačky majú u starkej dôležité postavenie, veď kto iný tam bude chytať myši?! Vždy tam boli nejaké mačky. Takže ak sa tam nejaká prikmotrí, brániť sa nebudem. Teraz však nechcem predbiehať. Ako ale hovorím skoro na všetko - uvidíme...

Nostalgia...

16. prosince 2012 v 15:43 | Denisa
Nie, s Bojkom nie je nič nové... Nechcem však, aby tento článok pôsobil príliš smutne. Je to len taká rekapitulácia Bojkovho života a toho, čo som s ní zažila.
Jedna z najstarších Bojkových fotiek, fotená začiatkom leta 2007, takže je jasné, že Bojko sa narodil niekedy na jar toho roku.


S bratom Félixom boli najlepší kamaráti, ich hry sú legendárne. V tom čase bol Kocúr niekde zabehnutý, po nejakej dobe sa vrátil a ,,vystriedal" ich mamu (na fotke). Netrvalo dlho a aj Félix niekedy v polke roka 2008 zmizol (dodnes neviem, čo sa mu stalo).

Novinky (nielen) u Kocúra

20. října 2012 v 16:37 | Denisa
Na moje pomery som tu dlhú dobu nebola, no ešte dlhšie sa tu neobjavili žiadne novinky zo sveta Kocúrovcov Kocúra. Nie, od posledného článku o Bojkovi sa nič nezmenilo a myslím, že sa ani nezmení. No nič, nechcem navodiť zlú náladu, keďže sa tento článok bude týkať hlavne Kocúra, ktorý si momentálne spokojne nažíva.
Táto jeseň je mimoriadne príjemná, čo som vôbec nečakala. Vyhovuje mi ešte viac ako leto, teda okrem toho, že kvôli škole mám menej času. Práve preto som tak dlho nebola u starkej. Ani dnes som tam nemala ísť, ale nakoniec som sa po dlhom spánku prebrala a sadla na bicykel. Keď som prišla, veľmi ma prekvapilo, že Kocúr už zmohutnel, pritom vonku dlhú dobu pretrváva teplé počasie. Okrem toho bol taký, ako vždy.

Zbohom, Bojko...

10. srpna 2012 v 22:55 | Denisa
Keď sa Bojko narodil, bolo to malé ryšavučké mačiatko so zvláštnym trojuholníkovým ksichtíkom. Spolu s bratom Félixom tvorili dokonalú dvojicu, ktorá si žila svoj bezstarostný život plný typického mačacieho bláznenia. Avšak Bojko spočiatku nebol ako iné mačiatka, ktoré milovali ľudské dotyky a byť v náručí, práve naopak... Vďaka tomu si vyslúžil meno Bojko. Teraz naňho nesedí ani trošku, pretože som ho včas ,,skrotila", no to meno mu nejak zostalo. Áno, Bojko bol veľký maznák, zato neodmietol žiadnu hru. A to práve s bratom Felixom. Mohli sa hrať od rána až do večera, furt ich to bavilo. Ich hry pripomínali skôr mačacie sumo obohatené o rôzne zvukové efekty. Nenadarmo sa hovorí, že pri mačiatkach je televízia úplne zbytočná.

Ani to však netrvalo večne. Keď mali Bojko s Felixom zhruba rok, čiže sa písal rok 2008, Felix náhle zmizol. Nevedela som, či zomrel, alebo len niekde zabehol. Ale keďže sa dlhšiu dobu nevracal, priklonila som sa k prvej možnosti. A to som vtedy ešte netušila, že história sa bude opakovať - práve pri Bojkovi...


Keď som sa tohto roku, konkrétne v polke júna vrátila z Egypta, v istej miere mi chýbali aj Kocúrovci. Bohužiaľ, po mojom návrate som Bojka stretla ... raz? Dvakrát? Odvtedy nevedno, kde je. Najprv som si myslela, že naňho nemám šťastie a furt sa míňame, no keď mi samotná starká povedala, že Bojka už dlhšie nevidela, začala som mať obavy. Vravela som si, že asi niekde zabehol, koniec-koncov to u mačiek nie je také nezvyčajné, no mesiac je už celkom dlhá doba, hlavne kvôli tomu, že Bojko nikdy predtým nič podobné neurobil.

Neviem, kde je a neviem ani, čo s ním je. Hľadanie by bolo zbytočné, dedina je veľká, má strašne veľa zákutí a nedostupných miest. Najväčšiu úlohu v tomto mohla zohrávať hlavná cesta. Nie je prehnane frekventovaná, ale vzhľadom na to, že je dostupná a za ňou sú ďalšie domy s ďalšími mačkami, bolo možné, že nejaké auto tak zhovievavé nebolo a pred Bojkom nespomalilo... Tomu sa bohužiaľ nedá zabrániť, Bojko zvláda techniku preliezania či podliezania plotov na jednotku a aj keby sme okolo toho pozemku postavili berlínsky múr, verím, že aj ten by zvládol. Práve tam je chyba, odmalička má prístup kamkoľvek sa mu zachce. Furt sa kade-tade túlal a keď bol u starkej, tak buď oddychoval, alebo sa ,,napájal".

Môže byť kdekoľvek. Alebo nemusí. Prekvapuje ma, ako to beriem. Som veľmi citlivý človek, ale stále si neuvedomujem, že je Bojko preč. Asi preto, že nikto nevie, čo sa s ním stalo. A hlavne preto, že stále v kútiku duše verím v to, že sa niekde túla a raz sa vráti, presne tak, ako to raz urobil Kocúr. Ktovie či nastane scenár ,Felix' alebo ,Kocúr'. Tak či onak, veľmi ma mrzí, čo sa deje. Ach, nechce sa mi veriť, že Kocúr prežil skoro všetky mačky, čo sme u starkej mali - mamu Maňu a hlavne Bojka a Felixa. Keď sa to tak vezme, Kocúr nie je najmladší, 7 rokov už určite dovŕšil...

Strašne som sa tešila na leto, prázdniny, tú pohodu a hlavne na moje časté návštevy starkej - presne tak, ako vlani. No tento rok sa to koná len s Kocúrom a aj tak to nie je ono. Bojko po jeho boku značne chýba...

Novinky u Kocúrovcov #5

20. června 2012 v 15:33 | Dendomačiatko
Buď som mala veľa učenia, bola lenivá alebo sa nachádzala 2500 km ďaleko - vždy sa našlo niečo, prečo som tam nemohla prísť. Predvčerom som teda po veľmi dlhej dobe navštívila starkú a, pochopiteľne, aj Bojka a Kocúra.
Najprv som sa poobede, v tej najväčšej horúčave vybrala von, aby som otestovala nový statív (foto nižšie). Avšak tu na sídlisku, ani v jeho okrajovej časti, nemám čo robiť a tak som sa radšej vybrala pár kilometrov ku starkej. Mala som chuť sa prejsť a po nekonečnej egyptskej púšti sa konečne pokochať zeleňou.

Keď som dorazila, u starkej to vyzeralo ako v raji. Všetko krásne zelené a rozkvitnuté, dokonca som si pochutila na jahodách. Bojko s Kocúrom spokojne oddychovali v tieni jedného stromu. Keď ma zbadali a spamätali sa, že som to ja, hneď sa s mňaukotom rozbehli ku mne. Zdali sa mi nejakí vychudnutejší, ale asi si ich pamätám takých poriadne ,,macatých", akí boli v zimnom období. Ale inak vyzerali spokojne, to teplo robí svoje... :)

Potom sa začal vtierať vytešený Marron (keď tam nie je sestra, som mu aj ja dobrá :D). Vydala som sa s ním teda na prechádzku a chvíľu nám robili spoločnosť samotní Kocúrovci, ktorých som trochu pofotila... Fotky nie sú za fotené za účelom extra originality a podobne, sú to len obyčajné cvaky aby ste videli, ako vyzerajú...

Novinky (nielen) u Kocúrovcov #5

10. května 2012 v 20:05 | Dendomačiatko
Po pár mesiacoch tu mám ďalšie Kocúrovské novinky. Tentokrát sú to konečne dobré správy :)

História ryšavého klanu u starkej

5. května 2012 v 13:21 | Dendomačiatko
Starkin dom na dedine bol pre mňa odmalička raj a to najmä kvôli mačkám, ktoré som taktiež odmalička milovala. Pokúsim sa to všetko zrekapitulovať, ikeď si na mnohé veci nespomínam, vzhľadom k tomu, že v tom období som bola ešte sopľa.
Mačky u starkej sa vyskytovali ešte v období, keď sa môj vek počítal v mínusových hodnotách. Čo je zvláštne, vždy boli ryšavé, alebo aj viacfarebné - ale vždy tam bola ryšavá farba (takéto mačky tam však dlho nepobudli). Žeby to bolo zakliatie? V období do mojich +- piatich rokov si na tamojšie mačky veľmi nespomínam.

Avšak po krátkom čase tam zavítala istá, ako inak, ryšavá mačka. Pomenovala som ju Maňa (oh, tá originalita) a práve ona bola ,,zakľadateľkou" dnešného ryšavého klanu. Zhruba v roku 2005 sa Mani narodili mačiatka (jedny z mnohých). Medzi nimi bol však aj Kocúr, ktorý žije dodnes. Spolu s Kocúrom sa narodil aj Šakal, ktorý bol ale veľmi plachý. Bol čierny s ryšavými škvrnami a krásnymi zelenými očami, ale v porovnaní s Kocúrom bol veľmi malý a po čase zmizol. Aj tak som ho mala rada... Kocúr ako jediný prežil a spolu s Maňou vytvárali perfektnú ryšavú dvojku. Ich verným súputníkom bola taktiež čierna anglická kokeršpanielka Džana, s ktorou sa znášali veľmi dobre (Džana zomrela v r. 2007, zlyhali jej obličky).

Šakal

Novinky u Kocúrovcov #3

19. listopadu 2011 v 16:15 | Dendomačiatko
Po mesiaci prinášam ďalšie novinky zo života dedinských mačičiek - Bojka a Kocúra.

Novinky u Kocúrovcov #2

15. října 2011 v 17:47 | Dendomačiatko
Dnes som navštívila Bojka a Kocúra a opäť prinášam nejaké novinky...

Dnes som vstala pomerne skoro a vydala sa ku starkej. Nezobrala som si ani cent, chcela som ísť pešo, veď sú to len štyri kilometre. No v polke cesty mi zastalo nejaké auto. Najprv som si myslela, že je to krstný, ale nie, bol to istý pán z Česka. Opýtal sa, či idem do tej a tej dediny, ja som prikývla a povedal že ma zavezie. Nasadla som. Pravdaže som si uvedomovala riziká, vlastne ani neviem, prečo som nastúpila. Našťastie všetko dopadlo dobre a pri starkej ma v poriadku vysadil.

Ale späť k Bojkovi a Kocúrovi. Keď som prišla, boli tam obaja + hafan Marron. Pravdaže aj starká :D Všetci zo zvieracej časti boli nadšení, Kocúr hneď sadol na kolená, Bojko bol taký zaujatý obtieraním, že sa obtriel o Marrona. Dnešný deň bol pomerne obyčajný. Vyvárali sme im aj nejaké mäso, tak si pochutili. Inak bola strašná zima, takže každý slnečný lúč bol vítaný.

Novinky u Kocúrovcov

8. října 2011 v 15:13 | Dendomačiatko
Dnes som po dlhšej dobe navštívila mojich dvoch ryšavcov. Áno, hovorím o Bojkovi a Kocúrovi. V tomto článku sa dozviete pár noviniek o tom, ako sa majú a čo majú nové, nezabudla som ani na fotky.
Takže začneme klasikou, kocúriská sa majú fajn :) Na blížiacu zimu sa síce netešia, ale majú teraz dobré obdobie, dostatok hojnosti a lásky. Neuverili by ste akí boli šťastní keď ma videli. Moji ťuťúšikovia - ako ich občas volám.

Už nejaký ten piatok má Lady nové misky, preto som Bojkovi a Kocúrikovi tie jej staré konečne doniesla. Dobre som ih umyla, no i tak som sa bála či z nich budú žrať, keď budú cítiť Ladyne pachy. Ale nevadilo im to a spokojne spapkali konzervu, ktorú som im do nich dala. Každý z nich má pekne svoju s akurát veľkosťou na ich čumáčiky. Dobrú chuť!

Bojko: Od bojazlivého mačaťa po úžasného spoločníka

19. června 2011 v 19:13 | Dendomačiatko
Tento príbeh sa stal zhruba pred 3 alebo 4 rokmi..


Vtedy bol Bojko asi pol ročné mača, ktoré sa každého bálo. Ani dotknúť, ani pozrieť a keď uvidel človeka, zdrhal. Raz keď som ho po dlhej naháňačke chytila, tak ma tak doškrabal, až som mala chuť ho od starkej dákym činom vyhodiť. Čo to je za mačku?! Avšak môj postoj k nemu sa zmenil, keď sa mu niečo stalo... Neviem presne, čo sa udialo, ale zrazu sa mu začal na líci tvoriť hnis a celé toto líčko mu poriadne opuchlo. Síce to bol blbý a prskajúci kocúr (vtedy z môjho pohľadu), museli sme konať. Pamätám si, ako sme vtedy so sestrou v dome plakali. Fajn, po hodinovom hraní na mačku s myš sme ho konečne chytili a zobrali k veterinárovi. Stres nad ním zvíťazil a akosi pozabudol, že ho hladkáme. Keď sme sa dostali do ambulancie, veterinár hneď zobral nejakú ihlu a celé mu to tam prepichol tak, že hnis vytekal. Moc dobre si to nepamätám, lebo ja som ho len držala a pozerala sa do stropu, pretože na krv a tieto záležitosti som dosť citlivá. Dali nám ešte vodičku, ktorou mu to líce máme potierať každý deň. Báli sme sa, že či ho vôbec chytíme a nakvapkáme mu to tam, ale zrazu nastal zlom. Prišli sme ku starkej (jeho domov) a on vôbec neutekal, neprskal, nevzpieral sa. Bol v mojom náručí šťastný a spokojný, akoby sám vedel, že mu chceme len pomôcť. Dala som mu za dobré správanie výbornú konzervu a on priadol. Bol to skvelý pocit, keď sa Bojko uzdravel a šli sme na kontrolu už so šťastným, spoločenským a maznavým kocúrom ♥

Česanie, čistenie a ďalšie procedúry

21. května 2011 v 18:42 | Dendomačiatko
Dnes bol pre Bojka a Kocúra taký menší škrášlovací deň vzhľadom, že toto im nerobím každý deň.
Pozrite sa, ako som ich pekne učesala, vyčistila nošteky, očká a pod. Môžte sa tiež inšpirovať a robiť toto svojej mačičke žijúcej vonku. Je to jednoduché, nezaberie to veľa času a vaša mačička bude krásna :)
Najprv som začala s česaním srsti. Použila som túto väčšiu kefu (strana s ostrými "zúbkami).
Väčšine mačkám sa toto škrabkanie bude páčiť.

Zaujímavosti o Bojkovi a Kocúrovi

22. dubna 2011 v 14:32 | Dendomačiatko
Ahojte. Rozhodla som sa, že napíšem nejaké tie zaujímavosti o Bojkovi a Kocúrovi. A málo ich nie je. Možno sa aj niečomu zasmejete, pretože ich svet je celý väčšinou zábavný.

BOJKO

  1. Je veľmi maznavý, len človeka uvidí a začne priasť
  2. Nerád býva na rukách alebo na kolenách
  3. Len tak ho niečo nerozhodí
  4. Rýchlo žere :D
  5. Vo svojom okolí patrí medzi PÁNA kocúra, má pod palcom všetky mačky a kocúrov
  6. Miluje vylihovanie na zemi (akože na pôde, kde sa všeličo sadí :D)
  7. Keď bol malý, príšerne sa bál ľudí a všetkého, preto som ho vtedy pomenovala Bojko (a to meno mu zostalo)
  8. Pred asi 3 rokmi sa mu začal tvoriť hnis na líci, šli sme s tým ku veterinárovi, ktorý mu to "prepichol" a poriadne sme sa oňho postarali a odvtedy začal byť strašne maznavý a vďačný za všetko
  9. Keď idem od starkej na autobusovú zastávku (ktorá je len 10 m od domu), ide ma vždy odprevadiť
  10. Lepšie sa znáša so psom Marronom než Kocúr
  11. Je aktívny, všade sa túla (ale vždy príde), rád sa hrá a šplhá po stromoch
  12. Keď ho fotím, furt sa obtiera o objektív :D
  13. Ľahko odpúšťa
  14. Občas je žiarlivý

Ako sa znášajú Bojko a Kocúr so psom Marronom?

23. března 2011 v 18:47 | Dendomačiatko
Tí, čo dlhšie navštevujú tento blog, určite zaregistrovali čosi ako "Marron". Už tu boli aj jeho fotky, ale okrem toho o ňom nič neviete. Takže na úvod - pes Marron je dvojročný írsky seter s nenormálnym množstvom energie, priateľskosti, poslušnosti, no hlavne, delí sa o jedno teritórium spolu s Bojkom a Kocúrom.
Ako ho znášajú, to sa dozviete práve v tomto článku. Plus - úžasné fotky pri "hrách" tohto psa s Bojkom :)
Ako ho prijali medzi seba?

Nuž, bolo to trochu ťažšie. Vžite sa do tých kocúrov. Žijú si a zároveň kraľujú celému dvoru + okoliu len oni. A zrazu príde "niečo" a vy sa máte s tým všetkým deliť s niekym tak hrozným, ako pes (z ich strany). Nešlo to najprv hladko. Keď bol šteňa, dovolovali si; škrabadli, útočili, prskali.. Chudák, nemal to ľahké. Postupom času si naňho však mačky akoby zázrakom začali zvykať, tak jasné, už bol oveľa väčší.. Ale zvykli si a prijali ho :) A to je podstatné. Inak by ho asi hneď zabili, keď im toľko myší pojedol, čo oni chytili :D
 
 

Reklama
Podporte tento blog | Otázky | Email: Dendomaciatko@zoznam.sk | Design a grafika: © Dendomačiatko
Zákaz kopírovania článkov, fotiek a grafiky © 2010 - 2012

Obľúbené blogy:

Weby o mačkách, ktoré navštevujem:

Chovateľské potreby:

Obľúbené chovateľské stanice: